Kríza „nehryzie“ tam, kde sú samostatní a tvoriví mladí ľudia

alebo Bohatstvo krajiny sa rodí v skúsenostiach mladosti

Ing. Ľubor Žák, CSc., učiteľ a environmentalista

Niekoľko slov o autorovi článku. Ing. Ľubor Žák, CSc. je absolvent HF VŠT (1976) v Košiciach, 2 roky pôsobil ako výskumný pracovník PS, a.s. Považská Bystrica (1976-1978), je kandidát vied v oblasti informatiky, simulácie a riadenia technologických procesov ÚVT VŠT Košice (1983), absolvent DPŠ IP TU Košice (2000) . Učiteľská prax – 2 roky v zahraničí na SLŠ v Líbyi (1978 - 1980), 3 roky profesor SPŠE Michalovce (1997 – 2000), 4 roky vychovávateľská prax s rómskou mládežou a protidrogové poradenstvo v CVČ Michalovce (2000 – 2004), 7 rokov učiteľ a koordinátor drogovej prevencie ZŠ (od 2004). 5 rokov podnikateľská a poradenská prax OPORES-VIFA, s.r.o. Michalovce (1992 – 1997) v oblasti materiálových a energetických úspor separovaného zberu odpadov – tvorca, manažér a koordinátor federálneho projektu - výskumných, projekčných, konštrukčných a výrobných závodov Českej a Slovenskej republiky, 11 ročná prax projektanta v oblasti informatiky, ekonómie a energetiky CHEMPIK – CHEMPRO, a.s. Michalovce (1983 – 1994), 23 rokov tréner kresťanskej jogy, propagátor zdravého životného štýlu a protidrogový poradca (od 1988) – semináre a workshopy v Košiciach, Michalovciach, Strážskom, Vranove nad Topľou, Humennom, predseda Nadácie JÓGA-ROSA preregistrovanej na občianske združenie SOPHIA-ROSA, skrátene SiROSA v Michalovciach (od r.1992).

Skutočné objavy nespočívajú v hľadaní nových pevnín,

ale v pozeraní sa novými očami. Marcel Proust

Článok sa venuje návrhu pre osobný rozvoj Emocionálnej Inteligencie EQ žiakov a študentov, ktorý by viedol ku zvýšenej  sociálnej a ekologickej mobilizácii predovšetkým mladých ľudí základných a stredných škôl v regiónoch, aby získali aspoň základné životné návyky cestou „dobrovoľníckej“ práce, ktorá by mala byť povinná a mala by byť súčasťou bodovacieho systému na prijímacie pohovory na stredné školy a na vysoké školy. Systém „dobrovoľníctva“ okrem osobného rozvoja osobnosti mladých ľudí prispeje aj ku zlepšeniu životného prostredia, komunitného života a miestnych aktivít nielen sociálneho života. Organizácia a riadenie dobrovoľníctva žiakov bude riadiť triedna / školská mládežnícka rada v úzkej spolupráci s vedením školy a miestnej samosprávy. Systém dobrovoľníctva povedie ku vzniku koordinujúcich centier miestneho, okresného, krajského a celoslovenského rozsahu, ktorý bude komunikovať, kooperovať, podávať prehľady prostredníctvom web stránok na Internete.

Dnešné školstvo na Slovensku, ale aj v Európe, je zamerané predovšetkým na osvojenie si kvanta vedomostí – IQ (Inteligenčný kvocient - zaťažovanie ľavej hemisféry mozgu), čím priamo vychováva k pasivite v súkromnom, pracovnom i v občianskom živote. Následky vidíme okrem iného aj v slabej aktivite v oblasti samostatného podnikania a vo všeobecnej závislosti na „tých hore“, aby sa „zariadilo, dotiahlo, presunulo...“ niečo, čo by obyčajnému občanovi umožnilo pracovať. Následkom sú aj rôzne štrajky a prejavy nespokojnosti, pretože od detstva väčšina ľudí je zvyknutá „čakať s natiahnutou rukou“, namiesto samostatného a konštruktívneho osobného prístupu.

Nebyť tvorivých a samostatných ľudí, nemali by sme žiarovku (T.A.Edison), parný stroj (J.Watt), telefón (A.G. Bell), auto (G.Daimler), alebo lietadlá (bratia Wrightovci), ktorí bojovali s nedôverou a predsudkami a ich sila vyrastala zo ideálu niečo dokázať. Rástla úroveň techniky, poznania prírodných i humanitných vied. Dnes výchova ľavej hemisféry IQ encyklopedického poznania prevláda. Pokiaľ sa zanedbáva výchova EQ – rozvoj osobnosti, umenie, socializácia a výchova k ľudskosti, rodí sa osobné i spoločenské nešťastie, sklon ku izolovanosti, závislostiam, ktoré vedú ku stále rozšírenejším duševným chorobám, alebo aj stále rastúcim prejavom násilia v školách i v rodinách.

Skúsenosti zahraničných firiem pôsobiacich na Slovensku hovoria o ich spokojnosti s vedomostnou úrovňou našich absolventov, ale veľký nedostatok vidia v pasivite, v očakávaní na príkazy, rozkazy, odporúčania... Táto pasivita je, podľa môjho názoru, jeden z najvážnejších faktorov, ktoré ovplyvňujú nezamestnanosť v regiónoch, alebo tzv. „vymieranie“ obcí – odchod mladých ľudí preč z rodnej obce „za prácou“...

Ako zobudiť mladú generáciu ku zodpovednosti a činorodosti? Určite nie tým, že sa žiaci a študenti (a tým samozrejme aj učitelia) zaťažia ešte vyšším množstvom preberanej látky. Ľudia z praxe vedia, že dôležité je mať osvojené základné princípy, schopnosť mať prehľad, vedieť kde a ako hľadať informácie, a mať sebavedomie a zodpovednosť vedieť ich použiť. Pre prípad praktického smerovania sa v danej oblasti školeniami a samovzdelávaním príslušné vedomosti doplnia. Tak to funguje ako v USA, tak aj vo Veľkej Británii. Veľa vedomostí bráni rozmýšľaniu, tvorivosti a rozhodovaniu, takže naše školy, ktoré „produkujú“ síce vzdelaných mladých ľudí, ktorým nechýba odvaha zapýtať si plat, ale zväčša si neuvedomujú, že o životnej praxi nič nevedia.

V minulosti deti od útleho veku museli pomáhať v domácnosti, pri opatrovaní zvierat, pomáhali pripravovať drevo, pomáhali v prácach na poli, alebo v lese, samozrejme podľa svojich schopností. Do školy sa chodilo hlavne v zime, keď sa kolotoč prác okolo domu ukončil. Talentované deti sa učili viac – zväčša samostatne, alebo pod dohľadom učiteľa, aby mohli pokračovať v štúdiu vo vzdialených mestách, kde boli vyššie stupne školstva. Dodnes patria mnohí z týchto chudobných odchovancov ku výkvetu slovenského umenia, vedy, techniky, náboženstva. Bieda, nové okolnosti a práca ich urobili silnými a ctižiadostivými. Také osobnosti ako Adam František Kollár, Matej Bel, Andrej Kmeť, Štefan Moyzes, Jozef Murgaš, Martin Benka a ďalší sú príkladom životnej výzvy, ktorú mladí ľudia prijali.

Naše školstvo asi len ťažko prehodí výhybku a z tzv.štátneho školstva (ktoré sa zväčša od bývalého „plánovaného“ – formálneho - socialistického temer vôbec nezmenilo) sa nestane behom niekoľko rokov progresívnym školstvom stavajúcim na tvorčom, individuálnom vzdelávaní, ako to je vo waldorfskej škole, alebo v škole typu Montessori. Čo však môže urobiť, môže začať pracovať s praktickým rozvíjaním „osobnosti a charakteru“ mladého človeka, vlastností, ktoré patria do oblasti rozvoja EQ (Emocionálnej inteligencie), ktorá je pre praktický život rovnako dôležitá, alebo aj dôležitejšia ako IQ – rozumová inteligencia. Pripomeňme si, že ku EQ patria také vlastnosti ako trpezlivosť, empatia, vytrvalosť, odvaha, schopnosť ovládať strach aj prílišný jemnocit, alebo naopak hrubosť, pestovať optimizmus, umenie viesť a rozhodovať, a ďalšie...

Obrovské zmeny v spriemyseľňovaní, robotizácii, komunikácii a informatizácii, zásadného životného štýlu moderného ľudstva nemôžu ísť bez príslušných zmien na úrovni výchovy a vzdelávania, pretože následky síce vidíme v ignorancii spoločenských potrieb, vandalizme, alkoholizme..., ale nič sa nerobí. Nie je to len rast kriminality a užívanie drog, ale je tu aj dopad na rodiny napr. stúpajúca rozvodovosť, alebo neschopnosť ľudí prispôsobovať sa zmeneným podmienkam (neochota cestovať za prácou, nekorektné správanie...), zvyšujúci vek pre odchod na dôchodok... Tu všade sa premietajú zvyky bývalej tzv.socialistickej spoločnosti, kde sa malo a muselo čakať na rozhodnutie „vyšších straníckych orgánov“. Toto strašidlo, že niekto niečo môže urobiť zle, že radšej nič neurobiť, aby nevznikli problémy – je základný predpoklad stagnácie... Tieto veci sa nedajú naučiť v škole, pretože samotní učitelia v zhone za „plánom“ len obmedzene môžu učiť o samostatnosti, odvahe, trpezlivosti...

Vek dospievania a puberty je vekom nových impulzov a vzbury, ktorá by sa mala usmerniť správnym smerom. A množstvo energie, ktoré má dnešná mladá generácia (podobne ako každá mladá generácia), by sa mala využiť ešte predtým, než ju zničia hlúpe seriály v televízii, skepsa, nedôvera, klamstvo a pokrytectvo. Podľa štatistík dnešný mladý človek strávi pred televíziou 3-4 hodiny, a priemerný tínedžer vidí do 18.roku v televízii asi 40 000 vrážd, klamstiev, podvodov, korupcií, nevier... Myslím, že nám nepomôže, keď nad tým kývneme rukou, pretože nie je dobré, keď mladý človek považuje vraždu, lož, korupciu, kriminálny čin, nespravodlivosť... za normálne.

Na druhej strane stav socializácie našej spoločnosti – na úrovni vzájomnej pomoci starším a zdravotne postihnutým, susedských vzťahov, ekologických a environmentálnych aktivít, dobrovoľných verejnoprospešných prác, veľkej politickej i miestnej politickej angažovanosti ... je minimálny. Niečo robia charitné cirkevné organizácie a neziskové organizácie, ale je to kvapka v mori utrpenia.

Prirodzená sociálna výchova sa ešte v minulom storočí odohrávala v tradičnej rodine. Tradičná úloha rodiny, kde otec, matka a starí rodičia plnili nezastupiteľnú a jedinečnú úlohu je dnes veľmi oslabená. Len málo rodín žije tento tradičný model, kde otec ako autorita, vzor sily, zárobku, zástupca vonkajších mužských hodnôt a matka ako predstaviteľka rodinného krbu so zabezpečovaním jedla, oblečenia a výchovy boli istotami vo výchove detí... Spolu s kostolom, miestnou samosprávou a školou boli hlavnými zdrojmi etických, spoločenských a kultúrno – náboženských hodnôt. Veľmi dôležitým faktorom vždy bola primeraná pomoc od útleho veku, ktorá viedla ku osvojeniu si základných pracovných návykov.

Dnes sa týmto nositeľom – informátorom o sociálnych hodnotách stali masovo komunikačné prostriedky, predovšetkým televízia, video filmy, počítačové hry, chaty... Na akúkoľvek potrebu pomoci deti zväčša reagujú – „prečo ja?“. Škola, ktorá má niekoľko hodín etiky, alebo iných spoločenských a prírodovedeckých predmetov v žiadnom prípade nenahrádza výchovu ku sociálnemu mysleniu a správaniu detí. Nemá na to čas, ani prostriedky. Ľudskosť sa nedá naučiť inak ako v praxi. Pokiaľ sa toto nepodchytí ešte na základnej škole, neskôr už mladý človek stráca formovateľnosť a stráca aj chuť sa zmeniť.

Z jedného extrému v minulom socialistickom režime, kde všetko bolo škrtené, usmerňované, obmedzované „straníckymi nomenklatúrami“, sme sa dostali do druhého extrému, kde sa všestrannou voľnosťou vytvárajú podmienky, kde je všetko dovolené, pričom nebezpečenstvá sú zrejmé. Mladí ľudia sú zavalení obrovským množstvom informácií a zväčša nie sú schopní sa orientovať a bránia sa ich ignoranciu.  „Zachraňujú“ sa ignoranciou, alkoholom, cigaretami a žiaľ stále stúpajúcou kriminalitou, záškoláctvom... V skutočnosti môžeme o nich hovoriť ako o „zablúdenej“ generácii, pretože vyrastajú s idolmi slávy, hojnosti peňazí, konzumu a statkov mimo dohľadu, ale žiaľ bez morálneho pozadia. Pravda, láska, statočná práca, spravodlivosť... pre mnohých mladých ľudí neznamená nič.

Školy, žiaľ, sú tie ktoré „ťahajú za kratší koniec“. Povinnosti škôl a učiteľov sa stále viac zvyšujú, ale právomoci - výchovné faktory a možnosť ovplyvňovania vyučovania žiakov sa stále zmenšuje, ba skôr minimalizuje. Žiak, ktorý povie doma svoju verziu grobianskeho správania v škole, má na svojej strane nielen rodinu, ale aj právny systém. Škola i právny systém má síce vychovávať a hájiť práva dieťaťa, ale, a týka sa to predovšetkým veľkých miest, deti dospievajúce o niekoľko rokov skôr vďaka „ulici“ a kriminálnym seriálom v TV sú také „vyškolené“ v oblasti zlého správania, že škola si s nimi nevie rady a policajné orgány sa musia stále viac zapodievať detskou a mládežníckou kriminalitou. To sa deje na základných i stredných školách.

Vychovávajú príklady. Či je to v rodine, alebo v škole, fajčiar nemôže žiakom zakazovať fajčenie... Takto pracuje príklad. Podobne je to s autoritou, ktorú mladí ľudia stále vidia vo filmoch, alebo na štadiónoch, pretože autorita v domácnosti je zväčša bublina bez efektu. Autoritu nie je možné získať ani univerzitou, ani školeniami a už vôbec nie nejakými hodnotiacimi kritériami, ktoré si niekto vymyslí od zeleného stolu (tak ako to bolo v obľube v predošlom režime!). Autorita je dlhoročná mravčia práca na sebe samom v oblasti pravdy, spravodlivosti, rešpektu, pomoci a lásky k žiakovi, v odbornosti, v čestnosti, v empatii ku sebe i ku ostatným... Učiteľ / Rodič s láskavou autoritou, rozhľadom, vysokým humanistickým ideálom naučí, ale súčasne aj dá príklad mnohým ďalším, ktorí ho chcú nasledovať.

Merítkom úspešnosti učiteľa je odovzdaná múdrosť, ktorú si mladý človek odnesie do života. Merítkom hodnoty učiteľa by nemali byť body a kritéria, ktoré sa vzťahujú na všetko možné, len nie na prípravu žiakov pre praktický život. Učiteľ je umelec, pomáhajúci detskej duši nájsť v živote istoty, hodnoty, jedinečné pre jeho osobu. Učiteľ je hudobník, ktorý pomáha dieťaťu zachytiť jeho pieseň srdca, je maliar, ktorý vedie ruku žiaka, aby nakreslilo svoj vlastný skutočný náčrt / obraz života, učiteľ je sochár - dizajnér, ktorý pomáha žiakovi skonštruovať vlastné auto / lietadlo – životný štýl - pre cestu životom. Nie je nastavovač automatov, nestojí pri automatickom páse s rovnakým kľúčom a nerobí s tzv. živým materiálom, ako si niektorí plánujúci úradníci od zeleného stola myslia a chcú učiteľov takýmito urobiť.

Na strednej škole som učil talentovaného študenta, básnika – vedúcu osobnosť medzi vrstovníkmi, ktorý keď prišiel o všetky ilúzie o zmysle života (klamstvo, krádeže, ohováranie, korupcia – všetko ako „normálny život“), pracoval s myšlienkami od sebevraždy až po užívanie drog (čo nie je od seba až tak ďaleko). Niekoľko priateľských slov, odborného pohľadu a nádeje mu posunulo jeho „životný súradnicový systém“ do správneho ťažiska a nadobudol zmysel života.

Nie však o príprave učiteľov a vedení žiakov chcem v tomto článku písať, pretože pokiaľ štát a miestne inštitúcie nebudú podporovať pravdivé učiteľstvo a školstvo a naopak učitelia sa budú zaťažovať papierovaním, bodovaním a všemožnými prekážkami (nekompetentné zásahy do učebných osnov, nevhodné učebnice, nedostatok učebníc, slabé ocenenie, zle postavený cieľ vyučovania mimo všestranný rozvoj osobnosti...), tak to bude síce zreformované, ale stagnujúce. Dovoľujem si voľne citovať Nový Zákon, ktorý hovorí, že keď sa sústavne nepracuje v smere dobra, nastupuje cesta zla.

Chcem hovoriť o dobrovoľníckom systéme, ktorý veľmi dobre funguje v anglických školách vo Veľkej Británii a ktorý by sa v primeranej podobe mohol uplatniť aj v našom školstve / komunitnom živote. Dobrovoľníctvo v Anglicku je zamerané do rôznych oblastí – je to pomoc starším ľuďom, sú to verejnoprospešné práce, environmentálne alebo ekologické práce a služby, alebo aj pomoc verejnoprospešným organizáciám – miestnej samospráve, nemocniciam, technickým službám, prípadne neziskovým občianskym združeniam...

Je známe, že na našich školách „pracuje“ len cca 10-15% detí. Tie usilovnejšie a šikovnejšie sa nielen pravidelne učia, ale aj zúčastňujú na všemožných súťažiach, olympiádach... Sú to zväčša stále tí istí žiaci, ktorí častokrát majú ešte v programe ľudové školy umenia a nejaký šport. Zvládajú to, aj keď majú program výrazne nabitý. Žiaci, ktorí si horko ťažko napíšu domáce úlohy nestíhajú nič... Je to ako v ich povahe, alebo je to aj v povahe ich rodičov a práve tu pomôže zmeniť štandardný spôsob myslenia a správania novými opatreniami.

Dobrovoľníctvo ako systém pravidelnej pomoci starším, zdravotne postihnutým, nevládnym, ako spôsob pravidelnej starostlivosti o životné prostredie, organizovanie športových / skautských /znalostných hier na ulici... je to, čo má priviesť ako žiakov ku samostatnému, systémovému prístupu za rámec svojho egoizmu a osvojiť si minimum samostatnosti - zrelosti. Má umožniť vidieť problémy iných a naučiť sa riešiť, porovnávať skutočné životné problémy a urobiť si aký – taký hodnotový rebríček. Súčasne by to malo motivovať aj ku teamovej spolupráci, písaniu a vypracovávaniu projektov, ktoré sú v zahraničí používané v podstatne vyššej miere ako súčasť vyučovacieho procesu a tak zvýšiť účasť žiakov na vyučovaní.

Dobrovoľníctvo by sa týkalo žiakov 8.ročníka základných škôl, a  3.ročníka stredných škôl (u štvorročných SŠ), pomoc / práca by bola vykonávaná aspoň tri krát týždenne s časovou náročnosťou podľa druhu nie viac ako dve hodiny naraz. Pomoc starším osobám pri nákupe, pri upratovaní, alebo pri čítaní časopisu / knihy u dievčat na jednej strane a úpravy zelene, zbieranie smetí paličkou s háčikom pri bytovke, alebo oprava / farbenie / vybudovanie detských ihrísk, sadenie a ochrana zelene pre chlapcov sú len niektoré príklady, ktoré napomôžu nielen spoločnosti, ale aj mladému človeku získať sebadôveru a možnosť zviditeľniť sa pred svojimi spolužiakmi a spoločnosťou.

Samotný priebeh i scenár by nemal organizačne ani výkazovo zaťažovať školy, okrem záverečnej evidencie na koncoročnom vysvedčení a výstupných hodnotiacich formulároch, alebo zapracovania témy do niektorých predmetov. Evidencia by sa robila cestou mesačných projektov na nástenkách v triedach/ Internete školy. Evidenciu a kontrolu by riešila žiacka / študentská / triedna/ školská rada, ktorá by taktiež riešila dochádzku a úroveň poskytnutých služieb / prác.

Prehľad o uskutočnených službách / prácach by mal ísť na miestnu samosprávu, ktorá môže v rámci svojich právnych a územných kompetenciách ponúknuť určité práce, alebo reagovať na určité požiadavky občanov / starších / mladých ľudí.

Obzvlášť dobré služby by mali byť zviditeľnené na Internete. Tu by taktiež mali byť priebežne ponúkané rôzne služby príslušných regiónov, alebo aj možnosť účasti na projektoch charitných, environmentálnych, neziskových organizácií...

Efekt takejto sociálnej práce pri frekvencii 3 krát týždenne sa dosahuje, podľa mojich skúseností manažéra životného štýlu, minimálne za 4 mesiace, ale skutočne hlbšie zmeny v oblasti zmeny psychiky a charakteru osoby prichádzajú až po 7-10 mesiacoch, pritom je dôležitá pravidelnosť, systémovosť, schopnosť nájsť si náhradu napríklad v prípade choroby, schopnosť prezentovať a obhájiť si svoju prácu. Je preto odporúčané, aby sa žiaci zúčastnili „sociálnej stáže“ aspoň jeden školský rok – 10 mesiacov.

Na základe prieskumov mladí ľudia zväčša nemajú námietky voči dobrovoľníckej práci. Dnešné problémy sú skôr vo vyhľadávaní a zadeľovaní práce a v systematickom podchytení takýchto aktivít. Problém je taktiež v ocenení služby / práce, kde by pomohla previazanosť na štúdium na ďalší stupeň vzdelávania, alebo určité spoločenské / obchodné výhody typu zliav a samozrejme individuálna šikovnosť / rodinný lobbing.

Navrhovaný systém vzájomného hodnotenia žiakmi / študentmi by mohol napomôcť vo zvýšení aktivity, zodpovednosti, sebauvedomení, ale aj schopnosti nielen si nejakú službu / prácu vybrať, ale vedieť ju aj dlhodobo riešiť. To prináša mladému človeku tú najvyššiu odmenu - v poznaní seba samého a svojich schopností a ocenenie kolektívom spolužiakov a spoločnosti. Patrila by tu možnosť pochváliť sa pred kolektívom spolužiakov cestou prezentácie na nástenkách, doma v rodine, či  na Internete, na obecnom / mestskom úrade.

Dobrovoľnícky systém by mal napomôcť zlepšeniu komunikácie medzi žiakmi, ale tým, že by sa riešili aj mnohé závažnejšie problémy v danej komunite, malo by to viesť ku lepšej komunikácii medzi susedmi, ku riešeniu problémov, ktoré sa dnes presúvajú, pretože niet toho, kto by ich chcel riešiť. Malo by to prispieť ku výraznému zlepšeniu bezprostredného životného prostredia, alebo riešeniu rôznych protikrízových aktivít (úprava terénov, tokov potokov...) – samozrejme vekovo primeranou úrovňou pochytenou prehľadnými zmluvami a odborným, skúseným vedením.

Čiastočným obmedzením voľného času mladých ľudí by menej pozerali na televíziu, menej navštevovali pochybné zariadenia, a ich pozeranie Internetu by malo byť zmysluplnejšie, keď by si pozerali, čo ako kto akým spôsobom niečo realizoval...

Mnohé z nápadov mladých ľudí by sa dali riešiť prostredníctvom miestnych, ale aj zahraničných projektov a grantov, čo by mohlo pritiahnuť do regiónov jednak investície, nové nápady, zlepšenie a skvalitnenie služieb, zviditeľnenie regiónov spojené so vzájomnými návštevami mladých.

Samotné dobrovoľníctvo by malo prispieť ku oživeniu služieb vo všetkých regiónoch a ku „prebudeniu“ mladých ľudí do samostatnejšieho sociálneho i ekonomického života v dospelom veku. Súčasne by mal vzniknúť pomerne rozsiahly spoločenský sektor služieb, ktorý by vychádzal so skutočných potrieb a napomohol by miestnemu obehu peňazí v rámci novovzniknutých služieb a kooperácie medzi občanmi, regiónmi.

Celý systém dobrovoľníctva by mohol napomôcť vyviaznuť z letargie, do ktorej sa naša spoločnosť dostáva stále viac. V roku 1989 to boli študenti, ktorí sa podieľali na „zobudení“ spoločnosti ku osobnej, sociálnej, i politickej slobode a dnes práve starší žiaci a študenti stredných škôl by svojim novým pohľadom a účasťou na riešení sociálnych problémov mohli napomôcť zobúdzať spoločnosť ku riešeniu nielen páliacich, ale už dávno „prihorených“ problémov.

Prečo by mali riadiť dobrovoľníctvo na školách priamo školské rady mladých? Pretože veci riadené učiteľmi a vedením školy, ako povinné aktivity, sú zväčša neobľúbené, sú často obchádzané a je treba obrovskú energiu a kontrolu, aby bežali plynulo a samoregulačne. Žiaci 8.ročníka na základnej škole, alebo 3.ročníka na strednej škole budú mať radosť z tvorivej, samostatnej práce, pokiaľ vidia zmysluplnosť a ohodnotenie (predovšetkým morálne a spoločenské medzi svojimi vrstovníkmi). Mladí ľudia, ktorí po diskusii a vzájomnej dohode prijmú nejaký problém ako svoj, sú najlepšími kritikmi i strážcami korektnosti, čo tiež prispieva ku zlepšovaní osobnej EQ.

Pred samotnou dobrovoľníckou stážou by žiaci ešte behom 6.-7.ročníka ZŠ (2.ročníka SŠ) mali byť oboznámení s motivačnou literatúrou, alebo silnými filmami - napríklad príbehy Matky Terezy, Alexandra Dubčeka, Milana Rastislava Štefánika, sv.Františka z Assisi, sv. Martina, Mahátma Gándhí... V prílohe prikladám skvelú knihu príkladov osobností autora Jakoba Streita, Chcem byť tvojim bratom, ktorá je písaná štýlom vhodným pre mladých ľudí.

Dobrovoľnícky sektor má už dnes na Slovensku celkom dobré zázemie a dobré skúsenosti vrátane realizácie úspešných zahraničných projektov. Vytvorenie štruktúry koordinačných centier, postupné vypracovanie zoznamov príležitostí v obciach, uliciach miest, vypracovanie manuálov a sprievodcov dobrovoľníckej činnosti, zapracovanie hodnotenia do prijímacieho bodovacieho systému a mnoho ďalších otázok by mal vypracovať riešiteľský team, ktorý by mal byť vymenovaný čím skôr. V mnohom je možné učiť sa zo zahraničných dobrovoľníckych skúseností a z rozsiahlej literatúry.

V rámci pomoci firmám sa môžu získavať financie alebo technická pomoc – sponzoring pre podporu tohto dobrovoľníctva, alebo priamo pre školstvo, či miestny rozvoj. Aj tu sa môže rozlišovať podľa možností zadávateľov projektov / práce / služieb.

Vyššie uvedený systém by mal byť radikálnym protikrízovým riešením zasahujúcim nielen sociálnu sféru, ale zásadný dopad by sa mohol premietnuť do oživenia regiónov na všetkých úrovniach – priamo i nepriamo do oblasti životného prostredia, poľnohospodárstva, miestnych služieb, turistiky, agroturistiky, či priemyslu.

Žijeme dnes hektickú dobu, ktorá na jednej strane prináša vážne násilie v bežnom civilnom živote, environmentálne problémy, minimalizácia energetických zdrojov, vážne vojenské, teroristické alebo kriminálne udalosti, ale spoločenská mobilizácia voči týmto vonkajším atakom nie je temer žiadna. Čakáme, kedy čo „rupne“ a kedy naši žiaci začnú strieľať po spolužiakoch tak, ako sa to deje v USA?

Vďaka komunikačným a informatizačným zlozvykom sa z ľudí stáva pasívna a prizerajúca spoločnosť, ktorá sa stále viac skrýva do izolácie (vidíme to na účasti na voľbách) a čaká. Vo svete sa bagatelizujú tradičné náboženské hodnoty a tie sa dokonca presúvajú do agresívnej, militantnej podoby, alebo sa tvoria agresívne extrémistické združenia, kde sa využívajú scestné myslenie mladých ľudí. Žijeme v kritickom historickom čase a vidíme na tragédii Fukušimy, otravách potravín, klimatických katastrofách, stúpajúcej kriminalite, rozkolísanej ekonomike, že nám nepomôže, keď sa budeme tváriť, že sa nič nedeje.

Mladí ľudia chcú tvoriť, pracovať, komunikovať. Chcú a túžia byť samostatnejší. Čo keby pracovali a komunikovali pre dobrú vec, namiesto toho, aby čumeli do televízie, využívali Pokec či Facebook na hlúposti, alebo z dlhej chvíle ohovárali, rozbíjali a kradli? Čo tak dať šancu mladým, aby našli seba samých v užitočnosti a aspoň trochu vrátili spoločnosti svoj dlh? Čo tak naučiť ich, aj seba, vidieť veci novými očami? Čo naučiť sa viac dôverovať, že dobro a pravda môžu zvíťaziť?

V Michalovciach 1.7.2011